I am trapped

Autor: Mai
Fandom: Super Junior

Pairing: ZhouRy - Zhou Mi/Henry Lau

Omezení: žádné

I am trapped

Sedím znudene v triede, rukou si podopieram hlavu a sledujem dianie okolo seba. Nikdy som nedokázal pochopiť, o čom môžu dievčatá každú prestávku tak živo debatovať. A tiež som nikdy nepochopil, prečo po mne stále pokukujú a snažia sa ma pozvať na rande. Nepovažujem sa za, podľa ich slov, totálne sexy a dokonalého chlapa. Netvrdím, že som škaredý, ale patrím skôr medzi ten priemer. Povzdychnem si a stočím svoj pohľad smerom k oknu. Keby sa tu občas dialo aj niečo zaujímavé, nehneval by som sa. Konečne zazvoní a po pár minútach stočím svoj pohľad na vchádzajúceho triedneho profesora, s ktorým máme hodinu. Čo alebo skôr kto ma prekvapí je chlapec vchádzajúci do triedy tesne za ním. Krátke, hnedé vlásky, rozkošná tvárička, dokonale vykrojené pery, ktoré lákajú k bozku a menšia postava. Pre mňa predstavoval dokonalého chalana. Eh.. No, asi je to trochu prekvapujúce, ale áno. Som gay. Nikto to okrem mojej rodiny nevie a som za to rád. Hlavne preto sa skoro s nikým nebavím a keď už, tak je to kvôli škole. Tým to končí. Ale aby som sa vrátil do reality.. Asi som sa práve utopil. V jeho krásnych, čokoládových očkách. Aish, je to so mnou stále horšie. Profesor ho práve predstavuje.
Henry Lau. Aké krásne meno. Hodí sa k nemu. Zbystrím, keď ho pošle sadnúť si. Henry, ako som pred chvíľou zistil meno toho dokonalého stvorenia, sa rozhliadne po triede a pohľadom sa zastaví u voľného miesta vedľa mňa. Srdce mi vynechá pár úderov a potom sa zbesilo rozbúši, keď sa naše pohľady stretnú. Na perách sa mu objaví drobný úsmev a rozíde sa smerom ku mne. No počkať. On mieri ku mne. Ide sem. Sleduje ma. Nechoď sem. Otoč sa, lebo......
„Ahoj, máš tu voľno?“ ....urobím hlúposť.
„Jasne, len sa posaď.“ úsmev sa mu rozšíri a posadí sa s poďakovaním vedľa mňa. Trochu sa odsuniem, pretože som bol rozťahaný po celej lavici a úsmev mu oplatím. Krásne voní. Ah Shisus, za čo ma trestáš? Zakňučím v duchu a snažím sa venovať hodine.
„Ako sa voláš?“ chvíľu vôbec nereagujem, no keď si uvedomím, že to bolo pravdepodobne na mňa, otočím sa k nemu.
„Volám sa Zhou Mi. teší ma, Henry.“ jednoducho som musel vysloviť jeho meno. Chcel som vedieť, ako bude znieť z mojich úst a poviem vám, že by som jeho meno mohol vyslovovať stále dokola.
„Mohol by som ťa poprosiť, aby si ma cez prestávku previedol po škole?“ uprie na mňa tie neodolateľné očká a v ten moment som stratený. Prikývol by som mu snáď aj na to, aby sme niekoho išli zavraždiť.
„Jasne, rád.“ usmejem sa naňho a to sú posledné slová cez túto hodinu, ktoré spolu prehovoríme. Nie, že by ma nič nezaujímalo, ale náš triedny je dosť prísny a ja nemám v pláne tráviť minimálne ďalšie dve hodiny po škole. Avšak pokukovanie po Henrym som si aj tak neodpustil. Z blízka bol ešte krásnejší a poviem vám, že v mojich očiach bol krajší, než všetky tie nafintené pipky, za ktorými doliezali ostatní chalani.
„Môžeme ísť?“ ozve sa jeho hlások tesne u môjho ucha a to ma preberie zo snívania o tom, aké by to asi bolo bozkávať sa s ním.
„Jasne. Teda pokiaľ sa nechceš zoznámiť s ostatnými spolužiakmi.“ kývnem hlavou ku skupinke spolužiakov, ktorý ukazujú ich smerom.
„Nie, ďakujem. Rád by som sa najprv zorientoval na škole a až potom sa budem zoznamovať. Nestratiť sa na škole je pre mňa dôležitejšie než nestratiť sa medzi spolužiakmi.“ usmeje sa na mňa a ja v duchu skáčem radosťou. Vybral si radšej pár prestávok so mnou než s tými namyslenými sliepkami. Super! Postavím sa a okamžite si všimnem, že je skoro o hlavu menší než ja. Bože, prečo musí byť tak dokonalý? Tá jediná veta mi znie stále dookola v hlave. Vyjdem s ním z triedy a prechádzam s ním po jednotlivých chodbách. Ukazujem mu, kde čo nájde a on len chápavo prikyvuje.
„Henry!“ ozve sa za nami, keď prejdeme okolo jednej druháckej triedy. Otočím sa a už len stihnem zaznamenať, ako nejaké dievča skáče môjmu Henrymu okolo krku. Vôbec nechápem, čo sa to tu deje a tak sa len vyjavene pozerám na scénku pred sebou. Do hlavy si stále vtĺkam, že to dievča je určite len jeho sestra a spolu nastúpili na našu školu. Začnem o tom však pochybovať v ten moment, keď Henry to dievča objíme okolo pása a dá jej pusu na tvár. Ona sa, pre iných rozkošne, zachichoce a do tváre sa jej nahrnie mierna červeň. Ani netuším prečo, ale som naštvaný.
„Henry, ospravedlň ma. Musím si ešte niečo vybaviť. Do triedy cestu určite vieš.“ nútene sa usmejem, mierne sa ukloním a rýchlejším krokom idem preč od nich. Neviem prečo, ale nemohol som tam s nimi zostať. Pohľad na nich ma ranil a vôbec ani nechcem vedieť, čo medzi nimi je. Možno som sebecký a hnusný a neviem aký, ale on sa mi vážne páči. Nie je namyslený, dal mi prednosť pred tými pipkami a stále sa na mňa usmieval! Síce sa usmieval na každého, ale to je jedno. Vojdem na chalanské záchody a opriem sa o umývadlo, pričom sledujem svoj odraz v zrkadle. Vyzerám horšie, ako keby po mne prešiel tank. Povzdychnem si a opláchnem si tvár čistou vodou. Trochu som sa prepočítal. Ako som si mohol myslieť, že keď sa objaví môj dokonalý chalan, bude gay a tiež sa do mňa zamiluje? Bože, pripadám si ako nejaká hlúpa pubertiačka, ktorá sníva o princovi na bielom koni. Uškrniem sa, utriem si tvár, nasadím svoju večnú unudenú masku a vrátim sa do triedy rovno so zvonením. Sadnem si na svoje miesto, kde už sedí Henry a o niečom živo diskutuje so spolužiakom sediacim pred nami. Keď si ma všimne, venuje mi úsmev a posunie si stoličku, aby som sa dostal na svoje miesto. Sadnem si, nachystám sa na ďalšiu hodinu a hodím znudeným pohľadom z okna. Tá moja večná samota mi už vážne lezie na nervy.
„Si v poriadku?“ vytiahne ma znovu jemný hlas z myšlienok a tentoraz i ruka na mojom ramene. Natočím k Henrymu hlavu a pousmejem sa. Teda tak, ako mi nálada dovoľuje.
„Hej, som. Len je toho na mňa v poslednej dobe dosť. Avšak tým ťa zaťažovať nebudem.“ zavrtím hlavou a stočím svoj pohľad na tabuľu.
„A si si istý, že by som ti nemohol s niečím pomôcť? Ak sa potrebuješ niekomu s niečím zveriť, tak to pokojne urob. Ja viem, že sa poznáme len hodinu a vôbec nič mi do toho nie je, ale.. Rád by som bol tvojim kamarátom.“ dodá ešte viac potichu než doteraz rozprával. Srdce mi vynechalo pár úderov, avšak neviem, či tým, že chce byť mojim kamarátom alebo tým, že chce byť práve LEN kamarátom. Natiahnem k nemu ruku a trochu mu postrapatím vlásky.
„Ďakujem ti, maličký. Keď ma niečo bude trápiť, určite ti o tom poviem. Súhlasíš?“ prstami nenápadne skĺznem po jeho jemnej tvári a ruku znovu stiahnem k sebe. Pre mňa je zakázaným ovocím. Henrymu sa v momente rozžiaria očká, pokýve hlavičkou a stočí svoj pohľad na profesorku. Beriem to ako súhlas a po zbytok dňa sa venujeme vyučovaniu. Pričom prestávky trávime buď spolu alebo on ide za tým dievčaťom. Zatiaľ som sa ani nesnažil dozvedieť sa, kto vlastne je. Veď keď bude Henry chcieť, tak mi ju predstaví. A v ten moment sa mi zrúti svet, uškrniem sa v duchu. Po škole sa rozlúčime a obaja sa vydáme iným smerom. Teda ja sa vydám. On zostane čakať pred školou na to dievča. Už len pri tej myšlienke mám chuť ju uškrtiť. Povzdychnem si a pomalým krokom idem domov.


Doma hodím tašku do rohu izby, naobedujem sa a asi po hodine odpočinku si zoberiem knižku a vydám sa von na prechádzku. Po 15 minútach chôdze dorazím do parku, kde si sadnem na svoje obľúbené miesto a pokračujem v čítaní rozčítanej knižky. Som tak zabraný do čítania, že si ani nevšimnem zmeny počasia. Preberie ma až prvá kvapka dažďa, ktorá dopadne na jednu z posledných stránok knižky. Povzdychnem si, zastrčím záložku na svoje miesto, zatvorím knižku a trochu rýchlejším krokom sa vydám smerom domov. Trochu sa zamyslím, nedávam pozor na cestu a do niekoho narazím.
„Ah, ospra... Henry?“ prekvapene zamrkám na môjho nového spolužiaka, ktorý sa práve postavil na nohy a hladí sa po zadku. Asi si ho nepekne narazil.
„A, Zhou Mi.“ vypadne z neho a pozerá sa na mňa rovnako prekvapene ako ja naňho. Medzitým začne pršať o niečo viac.
„Bývaš blízko?“ nemôžem ho predsa nechať v tom daždi ísť domov ďaleko. Mohol by prechladnúť a potom by to bola moja vina, pretože sa kvôli mne zdržal.
„Nie, je to asi päť ulíc odtiaľto.“ povzdychne si. „Mal by som ísť, aj tak prídem domov úplne premočený.“ chce ma obísť, no chytím ho za ruku a kývnem hlavou opačným smerom než chcel ísť.
„Bývam bližšie, tak u mňa môžeš zostať, kým neprestane pršať. Mohol by si v tom daždi prechladnúť.“ Henry nad mojim návrhom chvíľu premýšľa, než sa rozprší ešte viac a on je nútený prikývnuť. Presuniem svoju dlaň z jeho lakťa nižšie, stisnem mu studenú packu a aj s ním sa rozutekám ku mne domov. Keď bežíme, cesta nám netrvá pomaly ani 5 minút. Vbehneme pod prístrešok, ktorý je pred vchodovými dvermi a ja sa snažím z totálne premoknutých nohavíc vytiahnuť kľúče. To sa mi po nejakej chvíli podarí a ja konečne odomknem. Obaja vstúpime na chodbu, Henry ako na povel kýchne a ja sa pri pohľade naňho musím rozosmiať.
„Niečo vtipné?“ urazene nafúkne tváričky, ktoré má mierne červené. Zrejme z behu alebo chladného vzduchu.
„Vyzeráš vtipne, ale viac než vtipne vyzeráš rozkošne.“ som tak uvoľnený, že si snáď ani neuvedomujem, čo hovorím. Keď si uvedomím, čo som povedal a všimnem si jeho prekvapeného pohľadu, očerveniem a uhnem pohľadom.
„Vyzuj sa. Ukážem ti, kde je kúpeľňa. Môžeš sa osprchovať alebo okúpať a ja ti požičiam nejaké moje domáce oblečenie. Síce ti bude určite veľké, ale stále lepšie, než mokré oblečenie.“ snažím sa to zakecať a otočím sa k nemu chrbtom. Aish, tak hlúpo sa prezradiť. Vykročím smerom ku kúpeľni a cez rameno sa pozriem, či ide za mnou. Ide, ale je nejako potichu. S drobným povzdychom sa otočím a o chvíľu už obaja stojíme vo veľkej kúpeľni.
„Takže. Šampón, sprchový gél, mydlo alebo čokoľvek budeš potrebovať nájdeš buď na vani alebo na poličke v sprche. Použi čokoľvek, čo sa ti bude páčiť. Ak sa chceš okúpať, pod umývadlom je pena do kúpele. Uterák ti za chvíľu prinesiem aj s čistým oblečením.“ zhrniem mu a keď sa uistím, že porozumel, chcem opustiť kúpeľňu. Zabráni mi v tom však jeho malá ručička, ktorá sa ovinie okolo môjho zápästia.
„Ja.. Ďakujem.“ pošeptá a pustí moju ruku. Ani sa mi pritom nepozrel do tváre. Nevadí. Zatvorím za sebou dvere a idem mu pohľadať niečo na oblečenie. Vyhrabem tie najmenšie tepláky, ktoré tam môžem mať, trochu voľnejšie tričko a nezabudnem ani na spodné prádlo. I keď by mi nevadilo, keby sa tu promenádoval naostro. Zavrtím hlavou, zoberiem ešte čistý uterák a vrátim sa ku kúpeľni. Zaklopem a čakám, až budem mať povolený vstup.
„Môžeš.“ počujem jeho hlások a s úsmevom vojdem dnu. Oči mi hneď zablúdia k vani, v ktorej práve sedí a snaží sa skryť za obrovskú horu peny. Zavrtím hlavou, položím mu čisté veci na pračku a tie mokré mu zoberiem.
„Všetko, čo potrebuješ na oblečenie som ti požičal. To tvoje idem dať na radiátor, aby uschlo.“ oznámim mu a vyparím sa z kúpeľne ako najrýchlejšie je to možné. Naskladám jeho veci na radiátor v hosťovskej izbe a svoje veci naskladám na radiátor vo svojej izbe, kde sa rovno prezlečiem. Prejdem do kuchyne, kde nám pripravím obom ovocný čaj a toasty. Snáď mu to bude chutiť. Všetko to prenesiem do obývačky, kde je viac teplo než v kuchyni, posadím sa na gauč a čakám, až sa tu môj maličký objaví. Zapnem televíziu a nakoniec sa zastavím na nejakom hudobnom kanále. Cez týždeň a tak všeobecne tam nič normálne nedávajú.
„Uhm.. Zhou Mi?“ ozve sa neisto z chodby. Asi sa príliš nechce premávať po cudzom dome. Vstanem a vyjdem z obývačky, pričom doňho skoro znovu vrazím. Kde sa tu tak rýchlo vzal? Prekvapene mi pohliadne do očí a ja mu venujem jeden zo svojich vzácnych úsmevov.
„Som tu, v obývačke. Nevedel som, či sem trafíš, tak som išiel pre teba. Ale je vidieť, že si sa rýchlo zorientoval.“ pohladím ho automaticky po vláskoch a do jeho tváričiek sa znovu nahrnie červeň, čo ma nesmierne poteší.
„Počul som hrať hudbu, išiel som za ňou a tu som do teba skoro narazil. Ďakujem ti za oblečenie.“ po dlhej dobe sa na mňa aj on usmeje a moje srdiečko poskočí šťastím.
„To nestojí za reč. Poď si sadnúť, urobil som nám čaj a toasty.“ vrátim sa späť do obývačky a sadnem si tak, aby mal miesto vedľa mňa aj môj maličký. Váhavo prejde až ku mne a posadí sa. Je na ňom vidieť, že by si rád niečo vzal, ale nejako sa k tmu nemá.
„Nehanbi sa. Pripravil som to pre nás. Čo si zoberieš, to budeš jesť a čaj máš v tom hrnčeku s mačiatkom.“ prisuniem k nemu pohár aj tanier. Znovu poďakuje a pustí sa do toastov. Som rád, že sa trochu osmelil. V pokoji zjeme všetko, čo som nachystal a zapijeme to teplým čajom. Pohliadnem k oknu a všimnem si, že z dažďa sa stala poriadna búrka. Stočím svoj pohľad späť na maličkého, ktorý sa nervózne hrá s lemom trička, do ktorého by sa zmestil dva krát.
„Henry, bude vadiť, ak tu dnes prespíš? Vonku je poriadna búrka a aj keby som ti požičal dáždnik, za chvíľu by si bol znovu mokrý.“ podopriem si hlavu a zvedavo ho sledujem. Zaváha, hryzne sa do pery a hodí pohľadom k oknu.
„Budem musieť zavolať rodičom. Určite už majú strach.“ povzdychne si a zoberie si mobil, ktorý som mu položil na stôl, keď som mu dal sušiť oblečenie. Ospravedlní sa a zavolá svojim rodičom, že dnes domov nedorazí, ale je v bezpečí a má všetko, čo potrebuje. Po ďalších piatich minútach konečne hovor ukončí a oddýchne si.
„Zajtra si privstanem, aby som stihol zájsť domov a nezmeškal som prvú hodinu.“ uprie svoj pohľad na televíziu. Hodím očkom na hodiny a postavím sa.
„V tom prípade by sme mali ísť spať. Už je skoro desať hodín a pokiaľ chceš zajtra ráno vstať, tak je ten najvyšší čas ísť spinkať.“ mrknem naňho. Vypnem televíziu, upracem po nás taniere a hrnčeky a ukážem mu hosťovskú izbu, kde som mu aj položil veci na radiátor.
„Prajem ti dobrú noc, Henry. Keby niečo, tak mám izbu hneď vedľa. Krásne sa vyspi.“ s tým opustím, momentálne jeho, izbu. Ešte počujem tiché „Dobrú“, než za mnou zatvorí dvere. S priblblým úsmevom vojdem k sebe do izby, zatvorím dvere a seknem sebou do postele. Mám pocit, že dnes v noci sa mi budú zdať krásne sny.


Ráno sa zobudím o hodinu skôr, než mám vo zvyku a hneď si spomeniem na môjho maličkého. Po piatich minútach prehovárania sa konečne vyleziem z postele, upravím si vlasy a o chvíľu stojím pred dverami do hosťovskej izby, na ktoré zaklopem. Keď sa po pár minútach nič neozve, otvorím dvere a vojdem dnu. Musím sa pri tom pohľade usmiať. Môj maličký leží zabalený v perinách a skoro ho tam ani nie je vidieť. Vyzerá ako nejaká gulička. Prekonám tú krátku vzdialenosť k posteli, sadnem si na jej kraj a odhrniem mu neposlušné vlásky z čela. Ruku presuniem z tváre na rameno a čo najjemnejšie ním zatrasiem.
„Henry, vstávaj. Za chvíľu by si mal vyraziť domov, aby si to stihol.“ miesto trasenia ho teraz hladím po ramene a sledujem, ako rozkošne nakrčí nosík a zamračí sa.
„Ešte chvíľu, mami.“ prekvapene zamrkám a sekundu na to sa rozosmejem.
„Asi ťa sklamem, maličký. Ale vstávať by si aj tak mal.“ naďalej ho pobavene pozorujem. Nechápavo otvorí svoje čokoládové očká a zmätene sa rozhliadne, kde to vlastne je. Musím povedať, že je pri tom neodolateľný a strašne rozkošný. Nakoniec svoje čokoládové kukadlá zabodne do mňa a pár krát zamrká.
„Zhou Mi!“ vypískne a posadí sa, pričom si perinu pritiahne úplne k telu.
„Dobré ráno, Henry. Oblečenie by si už mal mať suché, tak nám idem pripraviť raňajky a ty sa zatiaľ prezleč.“ venujem mu úsmev, postavím sa a opustím izbu, aby mal súkromie a čas na prezlečenie. Medzitým, čo on sa oblečie ja pripravím raňajky, čaj a s tým čakám v kuchyni pri stole. Netrvá dlho a Henry sa objaví vo dverách kuchyne už oblečený a upravený.
„Poď sa najesť, toľko času ešte máš.“ posuniem smerom k nemu jeden tanier a hrnček s čajom. Sadne si a s menším úsmevom sa pustí do jedla.
„Ďakujem ti. Som ti veľa dlžný. Ani neviem, ako ti to všetko oplatiť.“ ozve sa zrazu a dá si do pusinky posledný kúsok rožku. Ja len zavrtím hlavou a dopijem svoj čaj.
„Rád som to urobil. Si môj kamarát a ja som tu aspoň jeden večer nebol sám.“ zoberiem prázdne hrnčeky, taniere a všetko po nás znovu upracem.
„Už by som mal ísť, budem to akurát stíhať. Ešte raz za všetko ďakujem, Zhou Mi.“ usmeje sa na mňa tým krásnym úsmevom a mierne sa pokloní. Postrapatím mu vlásky a idem s ním až ku dverám. Obuje sa, skontroluje, či má všetko a s rukou na kľučke sa na moment zarazí. Zvedavo nakloním hlavu nabok a čakám, čo z neho vypadne. Čo však nečakám je, že sa ku mne otočí a vtisne mi bozk na pery!! Vyvalím oči a než stihnem nejako zareagovať, otvorí dvere a vyletí z domu, div sa nezabije na tých troch schodíkoch, čo tu mám. Postavím sa do dverí a pozerám sa za jeho miznúcou postavou.
„Čo to malo znamenať, maličký?“


Čo to malo znamenať, som nemal šancu zistiť. Hneď ako som prišiel do školy som si všimol, že si Henry presadol na iné miesto a rozprával sa s tými pipkami, po ktorých sa predtým ani neohliadol. Cez prestávky sa mi nepodarilo ho odchytiť, pretože bol stále s tým dievčaťom a tú som vidieť nepotreboval. Po poslednej hodine mi niekam zmizol a ja som sa smutný a zmätený vracal domov.


Od toho dňa sa všetko zmenilo. Henry sa so mnou vôbec nebavil, vyhýbal sa mi, posledný týždeň sa dokonca neobjavil ani v škole a ja už som sa ani nesnažil naviazať s ním nejaký kontakt. I keď skutočnosť bola úplne iná. Doma som nad ním stále premýšľal, stále som ho videl v kúpeľni, cítil jeho vôňu v hosťovskej izbe, objavoval sa mi v snoch a občas som sa vážne cítil ako posadnutý. Nebol som však posadnutý, bol som polapený, v pasci, v klietke a nemohol som sa z nej nijako vyslobodiť. Celú moju myseľ zamestnávala len jediná osoba, po ktorej som až zúfalo túžil. Henry....


Zvonček. Kto by zvonil práve u mňa? Vstanem z gauča, prejdem chodbou až ku vchodovým dverám, otvorím ich a zostanem v nemom úžase pozerať na osobu, ktorá tam stála. Preletel som po ňom pohľadom, či sa mi to nezdá a zarazil som sa na cestovnej taške pri jeho nohách.
„Môžem zostať s tebou, Zhou Mi?“